Muž
Nie, takto to nemohlo byť. Pri prechádzke sa zastavil. Pri prechádzke sa zastavil.
Oddych, do ktorého sa nútil: “Aby som si trochu porozmýšľal. Aby som sa upokojil.
Konečne som dosiahol akú-takú rovnováhu, alebo stav taký, že sa môžem upokojiť, prestať sa tak hnať.
Niečo som si ušetril, upokojím sa na chvíľu.”
Takto zhruba rozmýšľal muž.
Nebolo to dlho, čo okolo neho prebehlo dievča.
Nebolo to dlho, čo okolo neho prebehol chlapec.
Dostal ohromnú chuť sa s nimi rozprávať, lenže bežali veľmi rýchlo. Len stál a myslel na to.
Jej ruka hladila jeho, keď dobežali, jej nohy boli krásne a horúce.
Ale on by skutočne ocenil jej krásu, ale on by skutočne dokázal žiť.
Koniec.
Mŕtvy kôň
Mŕtvy kôň ležal na dvore. Nikoho to moc nezaujímalo. Marek išiel do školy a aj Andrej.
Nikoho to moc nezaujímalo, ale strašne to smrdelo. Ráno bola hmla a deti sa cítili ako vo filme.
Nič sa ich netýkalo.
Pri raňajkách sa spýtal otec mamy.
Marek aj Andrej išli do školy.
Zarazil sa, keď sa pozrel na hodinky. Akoby kôň nikdy neumrel, akoby kôň bol iba vymyslený.
Marek aj Andrej po ceste do školy.
Otec s mamou ostali trochu dlhšie a jedli prepeličie vajíčka.
Káva voňala a vonku bola zima. Akoby vo filme, akoby vo filme šli deti do školy.
Zvláštne.
Nad cintorínom rovná cesta
Dlho chodil. Túto cestu mal v pamäti riadne dlho. Od detstva. Keď bola zima, dolu kopcom okolo cintorína sa spúšťal na igelite s jeho tetou. Z druhej strany kopca zas v lete bežal dolu rýchlo.
Bola tam dolu studnička a boli v nej hady. Cesta pokračovala cez kus zeme, ktorú ani si nepamätal ani tam vlastne nebola, proste nič a už ďalej pokračoval zas do kopca, ale tentoraz bola cesta kľukatá. Veľa ľudí. Predtým nie, predtým tam boli len stĺpy s elektrikou. Ale tu ľudia. Zvuky, ktoré robili, počul, ale čo hovorili, nerozumel. Všimol si to, ale nevadilo mu to. Raz za čas dostal chuť sa napiť. Ľudí bolo čoraz menej. Ak by teraz zastavil, mohol by ísť dolu, pomaly po kameňoch okolo rybníka, kde boli raky.
“Ak by som si pamätal, povedal by som, že rybári bičovali hladinu.
Ak by som si pamätal, povedal by som, že som našiel lebku jeleňa, lebku srnky. Chmatol som ťa a vo vydlabanej stromovej hube som ťa uväznil, malý strniskáč.”
Chcel vydlabať kanoe. Dole striebornou riekou v kanoe. Prezeral si katalóg s rybárskym vybavením. Mal aj nepriateľov, ale o tých nebude hovoriť, boli príliš cudzí. Nič o nich nevedel. Nevšímali si ho.
Za tým všetkým bol niekto, koho tiež nepoznal. Jeho expedícia bola skvelá, ale uvedomil si, že je veľmi sebecká. Toto všetko bol len zlomok toho, čo mal. Spomenul si zrazu na ženu, ktorá ho tu kedysi viedla. Vedel už vtedy, že je stará. Bola sama. Spolu pozerali v obyvačke dokument o potopenej lodi s pokladom. Kapitán si udrel hlavu o stožiar, keď sa potápala loď a tak umrel. Toto sa jej snažil vysvetliť a ona ho počúvala. Počul už ako dospelý, že ju opustil rozum v jej posledných chvíľach. Obvinila inú ženu, ktorá sa o ňu z lásky starala, z krádeže. Tá žena tiež bola dobrá. Je už tiež stará. Smrť iba chniape a ničí.
Tento príbeh dieťaťa venujem Marcelke.