Umrel môj kamarát Miško Škoda,
Ale ja som si s ním zahral na ježkárne
Ale ja som s ním sedel na pive.
Ale ja som sa s ním smial a fajčili sme spolu.
Ty vyjebaná smrť skurvetá,
Úplne všetko zobrať nemôžeš.
Idem si dať jednu cigaretku za teba, kamarát
neviem, ako toto celé funguje, ale pochybujem,
že sa ešte stretneme.
Idem si zapáliť, myslieť na teba a plakať.
tu hrá Mišo na bubny
Vnútro toho obchodu bolo celé červené. Zobudil sa na to, že mu do dlane niekto vtisol zapaľovač, dvihol hlavu z predajného pultu a pretrel si oči: pred sebou videl otvorené okno a cez okno strom, na ktorom sedeli líšky a uprene naňho hľadeli. Na zapaľovač, čo mal teraz v dlani, nepozrel, ale ho stisol a vopchal do vačku. “Dobrý deň, ako sa máme?” to nejaký muž vošiel do jeho obchodu. “Výborne.” Nepozrel na zákazníka, stále pozeral cez okno na líšky na strome, dvihol sa a vyšiel pred obchod a stále sa díval na strom s líškami a díval sa a díval.
“Povedzte, je môj film už vyvolaný?”
“Ale kdeže.” Predavač nepozrel ani omylom na zákazníka. Hľadel na strom a odpovedal automaticky.
“Ale ten strom, ten už ste niekde videli, pravda?”
“Iste. Čo vám môžem ponúknuť?”
“Maličkosť, úplnú maličkosť. Viete, chcel by som…”
Predavač stál medzi dverami, pozeral na strom a ruky mal spojené za chrbtom. Kŕdeľ vtákov preletel veľmi blízko a sadli si na iný strom. Tretí strom začal horieť.
“Váš film ešte nie je vyvolaný.” Zákazník to však tušil, prišiel v skutočnosti pre niečo iné:
“Viete, vlastne som vám priniesol knihu. Je to…”
“Neuveríte, čo sa mi snívalo. Spal som tu, presne na tomto pulte,” náš predavač ukázal prstom na pult, na ktorom ešte pred chvíľou spal a zo stromu, ktorý horel, spadli prvé horiace konáre.
“Je to vlastne slovník. Taká mapa, dalo by sa povedať.”
“Nevravte. Takých kníh som tu už mal. Ale ukážte.”
“Som rád, že vás to zaujíma. Môj film, teda, keď ho vyvoláte, sú na ňom…”
Vtáci, ktorí sedeli na strome vedľa toho, čo horel, nervózne škriekali. “Už sa naň len vyšplhať. Už sa naň len vyšplhať a oddýchnuť si,” toto napadlo predavačovi. Na hrubom konári sedel a čítal si tú knihu. Písal sa v nej príbeh, ktorý mu pripomínal iný príbeh, ktorý už čítal alebo počul. V skratke v ňom šlo o to, že ten, kto držal v ruke zapaľovač, mohol hovoriť. Ohromne sa mu uľavilo, pretože si rozpomenul, že žena, ktorá mu vtisla do ruky zapaľovač, keď spal, pohladila mu vlasy a povedala, že sa vráti o týždeň. Bola to žena so slnečnými okuliarmi. Príbeh, ktorý čítal, sa začínal zamotávať a jeho vlastné problémy boli v túto chvíľu ďaleko. Dnes je deň a zajtra bude ďalší. Na toto myslel a bol spokojný.
Kráčal som a kráčal a hlas z čudného obchodu bez skiel, len s dierami dnu ma vytrhol:
– Dobre by vám padlo si chvíľu posedieť, nie?
Pozrel som ako zmrznutý a silný chlap v bielej zástere mi cez výklad bez skla podáva do ulice stoličku, nesie stolík a potom aj fľašu červeného vína s pohárom. Na stôl prestrie biely obrus a ja sa bojím, že ho zašpiním od vína. To nič. Necháva ma samého, zalezie späť do svojho obchodu. Sedím tu sedím, víno držím v ruke a pijem a ako zakláňam hlavu, aby som čo najlepšie sa napil, znovu vystrčí hlavu z toho svojho obchodu a spod fúzov mi hovorí:
– Vy predsa dobre viete, čo je tam hore, nie?
Pustil som sa znovu do kráčania a čím som bol bližšie rebríku, aký poznám z jednej spomienky z detstva, teda takom, ktorý vedie až na strechu, kde sa dá hrať, tým viac sa stmieva, tým je tma čiernejšia, na perách by som zas chcel cítiť aspoň kvapku toho červeného vína. Po schodoch sa mi ide dobre. Na ich konci je otvor do steny, kam aj vojdem a ľahnem si na okraj priepasti, ktorá je podo mnou. Podo mnou je priepasť a je tmavá, ale ja sa schúlim do klbka a ležím na tomto previse a cítim sa konečne v bezpečí a je mi sladko a sladko sa mi zaspáva.
Chodil okolo malého námestíčka plnom ľudí, čo vysedávali za malými stolíkmi kaviarne. Slnko silno pieklo a on chodil okolo, pomedzi nich, hore dole. Nevšímal si ich, ale ani oni jeho. Spoznal však zrazu známu tvár a tak si prisadol. Doktor, ku ktorému si prisadol, z toho nebol nadšený:
– Dobrý deň. Odpusťte, deň je dnes skvelý. Rád vás stretávam.
– Dobrý deň.
Objednal si kávu a bol nervózny. Nie z doktora, toho si skoro nevšímal, ale vyzeral nervózne z niečoho dôležitejšieho. Naprával si okuliare a srkal kávu.
– Viete, doktor, nie je to tak dávno, čo som tu bol naposledy.
Ako hovoril, nedíval sa na doktora.
– Bolo to tu, na tomto námestí, ale neviem presne, čo to bolo.
Doktor nevedel, čo robiť. Chcel sa ho zbaviť:
– Niekoho čakám.
– Počujte, doktor, chcel by som…
Vtedy prišiel čašník a doktor odišiel na záchod.
Muž zostal sedieť sám a napravil si okuliare. Pozeral vážne a žmurkal.
Jeho túžba bola založiť oheň. Nezaujímal ho ani doktor, ani ľudia na námestíčku. Nezaujímalo ho vôbec nič.
Traja chlapci. Jeden kope jamu, druhý sedí opretý o múr, pri ktorom kopú a fajčí, tretí prichádza. Prichádza smerom od domu, ale ten dom je akoby veľmi ďaleko v pozadí, je rozmazaný. Ten, čo prichádza sa pýta: “Tak čo, ako nám to ide?” “Ale skvelo,” odpovedá ten, čo fajčí. Ten, čo kope, je ticho. Múr je vysoký, ale nie nekonečne vysoký, možno tak tri metre? Striedajú sa pri kopaní a vyzerá to, že silné slnko ich za chvíľu úplne upečie. Už nevládzu a musia robiť dlhé pauzy. Sú veľmi vyčerpaní a prichádza večer. Ukladajú sa spať len tak na zemi, sú spotení a hladní, tma ich pohlcuje. Jeden z nich vzlyká. Múr je vysoký, najlepšie je ho podkopať, aby mohli vykonať to, o čo tu ide. Aby ich nikto nevidel, aby mali dosť času zmiznúť, kým si niekto niečo všimne. Vyčerpaní na smrť zaspávajú.
– Vstávajte! Vstávajte! Boha! Zaspali sme!
– Čože?
Jeden vyskakuje na múr a nahliada cezeň. V susednej záhrade prichádza z diaľky dievča. kráča k tomu stromu a načahuje ruky k tomu jablku. chlapec zvrieskne a ten ostrý rev pretne ráno, až akoby zmenilo farbu na oranžovo, ako pomaranč a dievča berie jablko a dáva si ho do úst, ostatní dvaja chlapci to sledujú a tečú im slzy, odpadajú po jednom z múru a spomalene odchádzajú od múru preč, sú špinavý a sú ticho, sú zničení, pretože mohli mať všetko. Sú ticho a sú zničení, pretože vedia, že všetko skončilo a nemajú nádej na nič.
Muž
Nie, takto to nemohlo byť. Pri prechádzke sa zastavil. Pri prechádzke sa zastavil.
Oddych, do ktorého sa nútil: “Aby som si trochu porozmýšľal. Aby som sa upokojil.
Konečne som dosiahol akú-takú rovnováhu, alebo stav taký, že sa môžem upokojiť, prestať sa tak hnať.
Niečo som si ušetril, upokojím sa na chvíľu.”
Takto zhruba rozmýšľal muž.
Nebolo to dlho, čo okolo neho prebehlo dievča.
Nebolo to dlho, čo okolo neho prebehol chlapec.
Dostal ohromnú chuť sa s nimi rozprávať, lenže bežali veľmi rýchlo. Len stál a myslel na to.
Jej ruka hladila jeho, keď dobežali, jej nohy boli krásne a horúce.
Ale on by skutočne ocenil jej krásu, ale on by skutočne dokázal žiť.
Koniec.
Mŕtvy kôň
Mŕtvy kôň ležal na dvore. Nikoho to moc nezaujímalo. Marek išiel do školy a aj Andrej.
Nikoho to moc nezaujímalo, ale strašne to smrdelo. Ráno bola hmla a deti sa cítili ako vo filme.
Nič sa ich netýkalo.
Pri raňajkách sa spýtal otec mamy.
Marek aj Andrej išli do školy.
Zarazil sa, keď sa pozrel na hodinky. Akoby kôň nikdy neumrel, akoby kôň bol iba vymyslený.
Marek aj Andrej po ceste do školy.
Otec s mamou ostali trochu dlhšie a jedli prepeličie vajíčka.
Káva voňala a vonku bola zima. Akoby vo filme, akoby vo filme šli deti do školy.
Zvláštne.
Nad cintorínom rovná cesta
Dlho chodil. Túto cestu mal v pamäti riadne dlho. Od detstva. Keď bola zima, dolu kopcom okolo cintorína sa spúšťal na igelite s jeho tetou. Z druhej strany kopca zas v lete bežal dolu rýchlo.
Bola tam dolu studnička a boli v nej hady. Cesta pokračovala cez kus zeme, ktorú ani si nepamätal ani tam vlastne nebola, proste nič a už ďalej pokračoval zas do kopca, ale tentoraz bola cesta kľukatá. Veľa ľudí. Predtým nie, predtým tam boli len stĺpy s elektrikou. Ale tu ľudia. Zvuky, ktoré robili, počul, ale čo hovorili, nerozumel. Všimol si to, ale nevadilo mu to. Raz za čas dostal chuť sa napiť. Ľudí bolo čoraz menej. Ak by teraz zastavil, mohol by ísť dolu, pomaly po kameňoch okolo rybníka, kde boli raky.
“Ak by som si pamätal, povedal by som, že rybári bičovali hladinu.
Ak by som si pamätal, povedal by som, že som našiel lebku jeleňa, lebku srnky. Chmatol som ťa a vo vydlabanej stromovej hube som ťa uväznil, malý strniskáč.”
Chcel vydlabať kanoe. Dole striebornou riekou v kanoe. Prezeral si katalóg s rybárskym vybavením. Mal aj nepriateľov, ale o tých nebude hovoriť, boli príliš cudzí. Nič o nich nevedel. Nevšímali si ho.
Za tým všetkým bol niekto, koho tiež nepoznal. Jeho expedícia bola skvelá, ale uvedomil si, že je veľmi sebecká. Toto všetko bol len zlomok toho, čo mal. Spomenul si zrazu na ženu, ktorá ho tu kedysi viedla. Vedel už vtedy, že je stará. Bola sama. Spolu pozerali v obyvačke dokument o potopenej lodi s pokladom. Kapitán si udrel hlavu o stožiar, keď sa potápala loď a tak umrel. Toto sa jej snažil vysvetliť a ona ho počúvala. Počul už ako dospelý, že ju opustil rozum v jej posledných chvíľach. Obvinila inú ženu, ktorá sa o ňu z lásky starala, z krádeže. Tá žena tiež bola dobrá. Je už tiež stará. Smrť iba chniape a ničí.
Tento príbeh dieťaťa venujem Marcelke.