Traja chlapci. Jeden kope jamu, druhý sedí opretý o múr, pri ktorom kopú a fajčí, tretí prichádza. Prichádza smerom od domu, ale ten dom je akoby veľmi ďaleko v pozadí, je rozmazaný. Ten, čo prichádza sa pýta: “Tak čo, ako nám to ide?” “Ale skvelo,” odpovedá ten, čo fajčí. Ten, čo kope, je ticho. Múr je vysoký, ale nie nekonečne vysoký, možno tak tri metre? Striedajú sa pri kopaní a vyzerá to, že silné slnko ich za chvíľu úplne upečie. Už nevládzu a musia robiť dlhé pauzy. Sú veľmi vyčerpaní a prichádza večer. Ukladajú sa spať len tak na zemi, sú spotení a hladní, tma ich pohlcuje. Jeden z nich vzlyká. Múr je vysoký, najlepšie je ho podkopať, aby mohli vykonať to, o čo tu ide. Aby ich nikto nevidel, aby mali dosť času zmiznúť, kým si niekto niečo všimne. Vyčerpaní na smrť zaspávajú.
– Vstávajte! Vstávajte! Boha! Zaspali sme!
– Čože?
Jeden vyskakuje na múr a nahliada cezeň. V susednej záhrade prichádza z diaľky dievča. kráča k tomu stromu a načahuje ruky k tomu jablku. chlapec zvrieskne a ten ostrý rev pretne ráno, až akoby zmenilo farbu na oranžovo, ako pomaranč a dievča berie jablko a dáva si ho do úst, ostatní dvaja chlapci to sledujú a tečú im slzy, odpadajú po jednom z múru a spomalene odchádzajú od múru preč, sú špinavý a sú ticho, sú zničení, pretože mohli mať všetko. Sú ticho a sú zničení, pretože vedia, že všetko skončilo a nemajú nádej na nič.