Kráčal som a kráčal a hlas z čudného obchodu bez skiel, len s dierami dnu ma vytrhol:
– Dobre by vám padlo si chvíľu posedieť, nie?
Pozrel som ako zmrznutý a silný chlap v bielej zástere mi cez výklad bez skla podáva do ulice stoličku, nesie stolík a potom aj fľašu červeného vína s pohárom. Na stôl prestrie biely obrus a ja sa bojím, že ho zašpiním od vína. To nič. Necháva ma samého, zalezie späť do svojho obchodu. Sedím tu sedím, víno držím v ruke a pijem a ako zakláňam hlavu, aby som čo najlepšie sa napil, znovu vystrčí hlavu z toho svojho obchodu a spod fúzov mi hovorí:
– Vy predsa dobre viete, čo je tam hore, nie?
Pustil som sa znovu do kráčania a čím som bol bližšie rebríku, aký poznám z jednej spomienky z detstva, teda takom, ktorý vedie až na strechu, kde sa dá hrať, tým viac sa stmieva, tým je tma čiernejšia, na perách by som zas chcel cítiť aspoň kvapku toho červeného vína. Po schodoch sa mi ide dobre. Na ich konci je otvor do steny, kam aj vojdem a ľahnem si na okraj priepasti, ktorá je podo mnou. Podo mnou je priepasť a je tmavá, ale ja sa schúlim do klbka a ležím na tomto previse a cítim sa konečne v bezpečí a je mi sladko a sladko sa mi zaspáva.