Chodil okolo malého námestíčka plnom ľudí, čo vysedávali za malými stolíkmi kaviarne. Slnko silno pieklo a on chodil okolo, pomedzi nich, hore dole. Nevšímal si ich, ale ani oni jeho. Spoznal však zrazu známu tvár a tak si prisadol. Doktor, ku ktorému si prisadol, z toho nebol nadšený:
– Dobrý deň. Odpusťte, deň je dnes skvelý. Rád vás stretávam.
– Dobrý deň.
Objednal si kávu a bol nervózny. Nie z doktora, toho si skoro nevšímal, ale vyzeral nervózne z niečoho dôležitejšieho. Naprával si okuliare a srkal kávu.
– Viete, doktor, nie je to tak dávno, čo som tu bol naposledy.
Ako hovoril, nedíval sa na doktora.
– Bolo to tu, na tomto námestí, ale neviem presne, čo to bolo.
Doktor nevedel, čo robiť. Chcel sa ho zbaviť:
– Niekoho čakám.
– Počujte, doktor, chcel by som…
Vtedy prišiel čašník a doktor odišiel na záchod.
Muž zostal sedieť sám a napravil si okuliare. Pozeral vážne a žmurkal.
Jeho túžba bola založiť oheň. Nezaujímal ho ani doktor, ani ľudia na námestíčku. Nezaujímalo ho vôbec nič.
máj 192020